S kynológiou sa dá začať rôznymi spôsobmi. A s chovom rottweilerov tiež. Napríklad tak, že sa rozhodujete že by sa k rodinnému domu patrilo mať psa a Vaše deti sa vrátia zo záhrady s novinkou že sused z druhého konca im ukazoval šteniatka. Že sú strašne krásne a že sa na ne môžeme hocikedy prísť pozrieť .Na otázku aké sú to šťeňatá  odpoveď, že také čierne a veľmi zlaté“  nestačila, tak som zašiel zistiť čo a ako.

Vrátil som sa s úplne jasným rozhodnutím. Sú to šteňatá rottweilera, sú síce po nejakom Eposovi, papierové, on je chovateľ Jano Šaranský ale to nič nemení na veci, že rottweiler teda určite NIE. Moja predstava vyžratého, uslintaného psa v kombinácii s článkami v ktorých bolo toto plemeno spomínané a opisované ako krvilačná šelma, kde útočník bol vždy rovnaký a rozdiel bol len vo veku obete a rozsahu poranení, mi nedovolili rozhodnúť inak .

No ako to už v takýchto príbehoch býva, deti ma zlomili a za dva dni bolo šťeňa u nás.Dostal som k nemu papiere, Janči(polovičný veterinár) mi vysvetlil očkovania,zaplatil som 2.000,- korún, na druhý deň som kúpil knihu od Miloša Sedlářa a tak nejak nenápadne začalo spojenie s rottweilermi. (Až po pár rokoch skúseností získaných od ľudí čo som stretával na cvičáku a stali sa psíčkármi, som si uvedomil, že veľa z nich svojho prvého psa vlastne kúpilo ako mačku vo vreci, teda ako ja.)

Asi som oproti nim mal len viac šťastia, že som sa dostal k takej rottweilerke, ktorá neskôr úplne zmenila môj pohľad na toto plemeno. Bola to naša prvá rottweilerka Sara (Corina dogs von Tomášov), ktorá sa neskôr stala zakladateľkou chovateľskej stanice  von Kaiser Franz.