Plávanie je prirodzená aktivita veľmi vhodná na letné dni keď chceme so psíkom vyvíjať nejakú pre neho prospešnú činnosť no kvôli teplu príliš na výber nie je.

Hlavne preto, že je to činnosť, ktorá rozvíja svalovú hmotu, ale nezaťažuje kĺby. Preto je plávanie veľmi vhodnou aktivitou hlavne pre väčšie a ťažšie plemená, ku ktorým rotweilery patria. Taktiež nezanedbateľnou výhodou plávania, najviac v letných mesiacoch je, že ho chráni pred prehriatím organizmu. Voda je prostredie, ktoré je pre psa prirodzené a je len otázkou snahy majiteľa (to, samozrejme, u tých psíkov ktorým to ,,treba vysvetliť") ako rýchlo to zvládne.

Keď porovnávam všetkých našich rotweilerov a ich vzťah k vode je zaujímavé aké rozdiely medzi nimi sú. Všetci mali či majú jedno spoločné. Nemajú radi ak sa majú dať okúpať na dvore. To hneď keď začujú ,,idete sa kúpať" sú v momente pozaliezaní kde – kade. Síce si tým moc nepomôžu ale snažia sa naznačiť, že im to nie je po vôli. To keď ich idem okúpať do blízko tečúceho Malého Dunaja tak si idú nohy polámať ktorý bude skôr v aute.

A pritom začiatky plávania mali dosť podobné. Sara vyslovene potrebovala dopomoc t.j. byť s ňou vo vode a hneď ako sa začala ponárať jej pomôcť. Mnohí síce povedia, že je to blbosť ale keď som videl smrť v očiach a ako sa stráca pod vodou, tak som už tak nebol presvedčený o tom, že každý pes vie plávať... Tento spôsob stojí ale väčšinou dosť škrabancov, keďže psík hľadá vo vode záchranu a jediný kto je na blízku ste vy. Ale keď zistila že udržať sa nad hladinou nie ja až tak ťažké hravo zvládla aj prúd v Malom Dunaji.

Angie plávanie vôbec nepochopila, presnejšie nepochopila že treba prekonať niečo ako prúd, a tá sa chodí vyslovene len kúpať. Toto kúpanie sa jej raz stalo takmer osudné, keď sa dostala do prúdu a ten ju niesol asi 3 kilometre z Tomášova až skoro po Vlky. V ťažkom teréne som vtedy bežal po brehu, občas som ju zazrel v strede rieky no väčšinou som pre hustý porast nevidel nič, len počul z vody šplechot. Asi po polhodine behu, keď už som ju skoro nepočul, sa rieka stáčala a v tom úseku bola dosť široká plytčina. Tam sa mi podarilo dostať dole k vode. Tušil som, že ešte tade nemohla ,,preplávať". O chvíľu sa objavila. Už sa príliš nesnažila, ale na tom mieste prúd tak slabol, že som veril, že keď ma uvidí a zabere tak sa nejak na plytčinu dostane. Našťastie sa tak aj stalo. Ale bola tak vysilená, že nebyť tej plytčiny, tak neviem...

No a naši poslední dvaja Winny a Kerry sú v tomto tiež úplne iní. Kerry to pochopila skôr a už nemá problém ani s aportovaním cez prúd, Win sa zo začiatku chodil k vode len pozrieť, potom vošiel tak po brucho, ale pomaly nasleduje sestru a už mu nerobí problém keď sa mu pod nohami stratí dno. Nakoniec na fotke z banneru je práve on...