(1.časť) V tomto článku by som chcel ,,rozmeniť na drobné“ to, čo sa dočítate v štandarde rottweilera, kde sú jednotlivé body pomenované len heslovite a má byť tiež pomocou pre majiteľov rtw, ktorí nad posudkom rozhodcu na výstave niekedy krútili hlavou (vrátane mňa), aby získali viac informácií o posudzovaní jednotlivých partií. Tiež doporučujem čítať ďalej aj tým, ktorí končia s čítaním akonáhle sa objaví slovo ,,výstava“. Možno práve po prečítaní niektorej časti zistia, že to čo majú doma má od štandardu dosť ďaleko. Výstavy sú proste miesto, kde sa len nechodí pre CAC a iné ocenenia, ale kde sa určitým spôsobom dbá na to, aby sa dodržiavaním štandardu udržiaval chov na požadovanej úrovni.
Samozrejme, na to, aby tento článok mohol byť napísaný, musel som sa oprieť o hodnotenia niekoho, kto posudzovanie rtw na výstavách robil a koho názory sú všeobecne akceptované – p.Fr.Šmída, dlhoročného, uznávaného rozhodcu pre exteriér.
To, čo ste si mohli o štandarde prečítať kdekoľvek je v skratke toto:
Lebečná časť:
Stredne dlhá, lebka je medzi ušami široká, čelný obrys pri pohľade zboku mierne klenutý. Tylový hrboľ je dobre vyznačený, bez toho aby silne vystupoval. Čelný sklon (stop ) je výrazný.Tvárová časť lebky:
Nos: chrbát nosa je rovný, široko nasadený a mierne sa zužuje. Ňufák je dobre vyvinutý, skôr širší než guľatý, s pomerne veľkými nosnými dierkami, vždy čiernej farby
Papuľa: v porovnaní s lebečnou časťou nemá pôsobiť dojmom ani krátkym ani dlhým
Pysky: čierne, pevne priliehajúce kútiky, uzavreté ďasná čo najtmavšie
Čeľusť: silná, široká horná aj spodná čeľusť
Líca: kosť jarmová má byť výrazná
Chrup: silný a úplný (42 zubov), horné rezáky sa dotýkajú dolných nožnicovým spôsobom
Oči: stredne veľké, mandľového tvaru, temne hnedej farby. viečka dobre priliehajúce
Uši: stredne veľké, sklopené, trojuholníkového tvaru, ďaleko od seba a vysoko nasadené. Dobre položené a priliehajúce uši zdanlivo rozširujú temeno.
Toľko hovorí štandard. K tomu je možné dodať, že štandard v jednotlivých bodoch nie je úplne striktný resp. je veľmi liberálny a jeho "mantinely" sú skutočne veľmi široké...
Na prvý pohľad musí tvar hlavy, jednotlivé partie a celkový výraz presvedčiť o pohlaví, veku resp. o stupni doterajšieho vývoja posudzovaného jedinca.
Rozdiel medzi hlavou psa a sučky, musí mať vždy presvedčivý výraz. Neexistuje neutrálny výraz, teda taký typ hlavy, ktorý by bol vhodný ako pre psa, tak pre suku. Je len samčia a samičia hlava. Iná možnosť nie je...,Potom sa stretávame s opačným vzhľadom hlavy, kedy pes má výraz samičej hlavy a fena má výraznú samčiu hlavu. Takéto odchýlky od štandardu sa skutočne občas vyskytujú, ale našťastie skutočne len občas. Z chovateľského hľadiska je hodnota takéhoto jedinca veľmi nízka a o použiteľnosti v chove ani nehovoriac. Obzvlášť u psov - samcov je chovné využitie nulové. Práve aj z tohto hľadiska je posudzovanie tejto partie vždy prísne.
Hlavu je posudzovaná zo všetkých možných pohľadov a náhľadov. Len tak možno zodpovedne a objektívne vyrieknuť celkový posudok. Tiež platí, že žiadna iná partia sa neposudzuje tak zložito a dlho, ako práve celá hlava.
Ale aká vlastne tá hlava má byť ???
Čo to znamená že má byť stredne dlhá, medzi ušami široká, alebo, čo je myslené tým, že nemá čosi byť ani dlhé a ani krátke ...
Mnohé nám napovie, prvý pohľad na posudzovaného jedinca. Rozhodca nemá k dispozícii iné informácie o tomto jedincovi, než ak vek a pohlavie. To je ale dostatočná informácia k tomu, aby z tejto pozície pristupoval k posúdeniu (celého psa) jednotlivých partií hlavy a jeho celkového výrazu.
Rottweiler, a jeho jednotlivé stupne vývoja, so sebou nesú určité úskalia, vo vzťahu k vzhľadu jednotlivých partií (hlave predovšetkým) a práve k tomuto faktu je potrebné pristupovať veľmi zodpovedne. Nikto nemôže u 12. mesačného jedinca považovať hlavu za dokončenú a tak ju tiež posúdiť. Ak sú u mladého jedinca niektoré odlišnosti, je potrebné veľmi citlivo rozhodnúť, či sa jedná o stav konečný alebo nezvratný, alebo je otázka, či vývoj súčasný stav zmení.
Hlava a jej konečná podoba (tvar a výraz) je u rottweilera záležitosť skutočne dlhodobá. Konečný vývoj hlavy u psa je v období medzi 24 až 30. mesiacom jeho veku, u suky je tento konečný stav niekde medzi 18 - 24 mesiacom...
Začnime ale virtuálne posudzovať hlavu rottweilera.
Pohľad spredu ale aj zozadu (na hlavu) by nám mal ukázať šírku lebky medzi ušami a ak sa zahľadíme na tvar hlavy (z predu) tak pokiaľ hlavu vsadíme do štvorca, mala by sa dotýkať v štyroch bodoch strán pomyselného štvorca.
Z predného pohľadu možno tiež hodnotiť výraznosť jarmových a lícnych kostí, ktoré sú pre toto plemeno typické.
Je často rozhodcami nie príliš sledovaná partia. Štandard nám jasne definuje, ako má táto partia vyzerať. Ale napriek tomu, sa v poslednej dobe objavuje nedostatok, ktorý by sa asi sledovať mal. Otázkou zostáva, ako až by mal mať vplyv tento nedostatok na celkové hodnotenie . Možno že nie až tak zásadné, ale určite by nemal takýto jedinec víťaziť na významných výstavách.
Vada, o ktorej hovorím, je premenlivý nos, alebo čiastočný úbytok čiernej farby na ňufáku. Síce zriedka, ale napriek tomu sa čas od času objavujú aj jedinci, kedy ňufák je hnedo- čierny až hnedý ,.Otázkou je, či to tiež nie je dôsledok mnohoročného "ignorovania" a podcenenie tejto vady z genetického hľadiska, aj napríklad práve na výstavách.
Premenlivý nos býva niekedy spájaný s ročným obdobím, ale.... Nos musí byť čierny rovnako na jar, ako v zime. Bodka.
Rovnako, ako tomu je u farby pyskov. Ani tu sa z hľadiska genetického, nevypláca prehliadať hoci aj čiastočný úbytok pigmentu. Pysky majú byť tmavé, a nie svetlé, škvrnité či úplne ružové.
Farba pysku nám mnohé napovedá o celkovom pigmente rottweilera. A pokiaľ sa skutočne jedná o stratu pigmentu iba v tejto jedinej partii, potom to už nemusí byť pravda u potomkov takto (podľa niektorých) ľahko a bezvýznamne postihnutých jedincov.
Rovnako, ako farbu nosa a pyskov, treba sledovať rozsiahlosť, ohraničenie a sýtosť všetkých znakov na hlave, ktoré robia rottweilera rottweilerom.
Bočný pohľad - nám ponúka ďaleko viac možností, ako možno zhodnotiť a posúdiť hlavu.. Z tohto pohľadu hodnotíme: dĺžku a tvar chrbta nosa, čelné sklon, stop, pomer medzi jednotlivými partiami hlavy.
Už sme si povedali, aký tvar má mať hlava z pohľadu spredu.
Z bočného pohľadu možno v zásade vychádzať zo vzorca
A: B: C = 1: 1,5 : 2
A - Chrbát nosa - meriame od okraja ňucháča po koreň nosa
B - Dĺžka lebky - meriame od krajného bodu čelného sklonu po hornú časť tylového hrboľu
C - Dĺžku čeľusť - merané od špičky ňucháča po koniec spodnej čeľusti
(Ospravedlňujem sa za nedodržanie skutočných pomerov na obr. - spôsobené nepresnou kresbou) Jednotlivé pomery z hora uvedených dĺžok, môžu vcelku dosť výrazne zmeniť výraz rottweilera.
Čelný sklon - stop by mal byť výrazný a takmer kolmý. Kolmosť vyjadruje vzájomný uhol, medzi nosným chrbtom (koreň) a samotným čelom (kolmicou). Za vzorový čelný sklon možno považovať 95 o s toleranciou 5 o a to ako mínus tak plus. Upozorňujem, že toto je považované za ideál, ktorému sa približuje len veľmi málo jedincov.
Ľahko sa hodnotí ten jedinec, ktorý nielen že má výrazný stop, ale aj dostatočne vysoké čelo. Naopak, len veľmi zložito sa hodnotí jedinec, ktorý síce má nie príliš výrazné čelo, ale má ho aj nízke ...
Na nasledujúcom obrázku vám predkladám škálu niekoľkých možností - kolmosti stopu.
a) 85 b) 90 c) 95 d) 100 e) 105 f) 110 g) 115 h) 120 ch) 125
(všetky hodnoty sú uvádzané v stupňoch)
Celkový dojem z posudzovanej hlavy ako celku musí byť príjemný. Hlava by mala mať jednotlivé proporcie veľmi zreteľne oddelené a zvýraznené od seba, ale prechody a jednotlivé línie musia na seba nadväzovať prirodzeným a nenásilným spôsobom...Rovnako ako nepožadujeme hlavu nevýraznú, plochú bez potrebných znakov plemennej príslušnosti, tak by to malo byť, ak je hlava extrémne ostro tvarovaná, kedy jednotlivé prechody a línie vytvára akýsi "krabicovitý" efekt, kedy sa rotvajler podobá skôr akúsi kreslenú kreatúru. Aj takí rottweileri sú čas od času na výstavách vystavovaní, ale tí väčšinou nepochádzajú z európskeho, teda požadovaného štandardu a chovu.
Takto utváraná lebka, je skutočne extrémna a je akýmsi výsledkom skupiny chovateľov, resp. všetkých chovateľov v istej krajine, kde majú trochu iné predstavy o tom, ako má rottweiler vyzerať.
Ale my sme v Európe a našťastie nemáme krajine pôvodu až tak ďaleko, a tak pre nás platí iba jeden štandard a ten je potrebné dodržiavať a cielene ho presadzovať pri posudzovaní a neskôr aj v chove. Extrémy do chovu rottweilera nepatrí, au hlavy to platí dvojnásobne.
Posudzujeme dĺžku, nasadenie, nesenie a zloženie ucha.
Je toho veľa, čo u jednej telesnej partie musí sledovať, ale opäť to nie je až tak jednoduché a vždy jednoznačné rozhodovanie....
Jedná sa predovšetkým o dĺžku ucha a nasadenie.
V praxi u dĺžky ucha to značí, že dvaja posudzovaní jedinci majú úplne rovnakú dĺžku ucha v milimetroch. Ale jeden môže mať ucho primerané, a teda požadovanej dĺžky a druhý môže mať ucho dlhé (resp. I krátke). V čom je teda problém? Samozrejme že vo veľkosti resp. mohutnosti lebky. Dospelý a už úplne vyvinutý pes môže mať (v teoretickej rovine), ucho rovnako veľké s mladým psom, ktorý je doteraz ešte vo vývoji, ale mladý ho k svojej lebke bude mať dlhé. Na tomto teoretickom príklade, som chcel len upozorniť, na nutnosť citlivého posudzovanie dĺžky ucha, pretože spoločne s dĺžkou ucha sa tiež musí prihliadať k masívnosti a kompaktnosti (pevnosti) ucha ..
Masívnosť ucha- sila ušnice, je skutočne veľmi rozdielna .práve táto masívnosť sa priamo podieľa na niektorých chybách v zložení a nesenie ucha.. V praxi sa stretávame s javom, ktorý síce nie je až tak častý, ale povedal by som, že sa objavuje častejšie a častejšie. Týmto javom je príliš slabá stena ušnice. Ucho je tak tenké, že aj pri dostatočnej dĺžke, správnom nasadení je vinou zoslabenie, často a predovšetkým v pohybe nestabilné, z hľadiska zloženia ucha. Takéto ucho si pes väčšinou skladá na oblasť spánkovej kosti - teda na bok. Pritom ucho musia byť zložené do tvaru trojuholníka smerom do predu.
Nežiaduce, je ucho, ktoré je príliš masívne, kedy sila steny ušnice je skutočne enormná a ucho je tak ťažké, že rottweiler toto ucho "neovláda" tak, ako by bolo treba. Takéto ucho sa časom vymyká kontrole, a začnú skôr či neskôr problémy s nesením a zložením ucha. Ďalšie vadou, ktorá sa objavuje, je nasadenie ucha. Viac sa stretávame s vyššie nasadeným, než s nízko nasadeným uchom. Našťastie obe tieto chyby nie sú až tak príliš rozšírené, a jedná sa o zanedbateľné množstvo takto postihnutých jedincov.
Často je kladená otázka, aké široké a ako dlhé teda má byť u rottweilera ucho ?? Odpoveď na túto otázku nie je a ani nemôže byť jednoznačná. Všetko je závislé od typu a sile lebky. Ale ak vezmeme do úvahy, že sa jedná o dospelého jedinca, so štandardnou hlavou, potom je definícia niektorých parametrov ucha, ako dĺžka a šírka možná.
Legenda:
a) Šírka ucha
b) Šírka temena hlavy
c) dĺžka ucha
d) celková výška hlavy a + b + a = celkové šírka hlavy
Hoci sa jedná o úplne orientačný náčrt hlavy, tak aj z tohto pohľadu sú zrejmé obvyklé parametre a to ako šírka, tak dĺžka ucha a tiež aj vyššie nasadenie.
Šírka ucha zvyčajne tvorí 30% z celkovej síre lebky (temena) a to tak, že súčet šírok oboch uší by mal byť minimálne 50% a maximálne 60% zo šírky viditeľného temena .Myslená dĺžka spojnice medzi jedným a druhým uchom.
Dĺžka ucha je zvyčajne považovaná za dostatočnú vtedy, ak priamka medzi oboma koncami ušnice (špička ucha) prechádza tesne pod ňufákom (hlava vo vzpriamenej polohe a čelný pohľad) a alebo jeho častí. Takýto stav je možné považovať za ideálny.
Percentuálne vyjadrené, dĺžka ucha (c) v pomere k výške hlavy (d) by sa mala pohybovať niekde medzi 5o až 6o%.
Tvar ucha je treba vždy veľmi obozretne a citlivo hodnotiť. Ale nielen tvar ale aj spôsob nesenie ucha a jeho samotné zloženie. Standard hovorí jasne a zrozumiteľne, že ucho má mať tvar trojuholníka, ale už nikde sa nepíše, či uhly ktoré zvierajú steny takých trojuholníkov majú byť také či onaké...
Keď sa pozorne zadívate na vystavovaných rottweilerov, zistíte, že máloktorá partia vám ponúka takú neprebernú škálu rôznych typov zaoblenie a mnohokrát aj s tým spojených tvarov uší, ako táto. Ucho nesmie mať úplne ostré rohy, ale tiež by nemalo mať značné zaoblenie, kedy práve toto zaoblenie dokáže zmeniť tvar ucha, pre toto plemeno netypické ...Práve tvar ucha je dosť opomínanou partiou a teda prehliadanou.
Určite by sa táto partia mala kontrolovať a predovšetkým zaznamenávať, pretože iný nežiaduci tvar, skutočne v poslednej dobe sa objavujúci, mení výraz rottweilera k horšiemu. Z výrazu na ktorý sme zvyknutí, sa čosi vytráca a to je veľká škoda.
Štandard hovorí o 42 silných a zdravých zuboch, ktoré v prednej časti čeľuste na seba doliehajú a majú tzv. nožnicový zhryz.
Rottweiler, z hľadiska problematiky chrupu je plemenom v celku bezproblémovým. Nielen, že to je určite tým, že nemá chovateľsky, teda cielene, skracovanú lebku, ale tiež aj dôslednou a predovšetkým dlhodobou selekciou tých jedincov, ktorí si na svet priniesli postihnutia alebo defekt chrupu či zhryzu pod.
Rottweiler, ako jedno z mála plemien, mal takmer od začiatku svojho štandardu definovaný presne stav chrupu. A tak to aj chovateľmi bolo dôsledne dodržiavané. Čo sa dnes ukazuje, ako múdre.
Kontrola chrupu - je a nie je jednoduchá procedúra. Rottweiler nie je plemeno, ktoré by rado a dobrovoľne s radosťou ukazovalo chrup. Myslím tým, bez náležitej prípravy a nácviku. (viac o nácviku sa dočítate v článku Hodnotenie chrupu...)
Kontrola chrupu vždy začína prehliadkou správnosti zhryzu. Ako iste viete, kontroluje sa pri tomto akte vzájomnej postavenie všetkých rezákov, v čeľuste hornej, proti čeľuste spodné. S tým, že rezákov je vždy v jednej čeľusti 6 a musí byť v jednom rade, bez vybočenie a vyklonenia .Ak sú rezáky takto v poriadku, ich vzájomné postavenie pri zavretej čeľuste sadá tesne na seba.
Rezáky hornej čeľuste prekrývajú rezáky dolnej čeľuste, a to tak, že mechanicky na seba voľne dosadnú (vnútorný) plochy horných na (vonkajšie) plochy dolných rezákov.
1 - skus nožnicový, 2 - skus kliešťový, 3 - predhryz, 4 - podhryz
Máme niekoľko druhov skusov, ale správny je len jeden. Nožnicový. Podhryz, predhryz, kliešťový skus, to sú všetko nežiadúce stavy.
Vráťme sa ale ku zhryzu a jeho definíciu. Čo je ešte skus nožnicový a čo je už podkus? Čo je tesný skus nožnicový a čo už skus kliešťový? Čo je skus kliešťový a čo už predkus?
Aj jediný správny- nožnicový skus, môže byť rôzny, teda presnejšie definované, môžeme sa stretnúť s rôznym na seba nadväzujúcim postavením rezákov oboch čeľustí. Môžeme, a tiež sa skutočne stretávame s voľnejším či tesnejším zhryzom. Kde je ale ešte hranica, ktorá určuje, či je ten ktorý skus prípustný a v rámci povoleného, alebo nie.
Ideálne skus je taký, ak rezáky oboch čeľustí na seba doliehajú veľmi presne, a ich prílišná tesnosť nebráni voľnému mechanickému pohybu - resp. umožňujú jeho určenú funkčnosť. Medzera, medzi doliehajúcimi rezákmi by sa mala pohybovať rádovo v desatinách milimetra...Sú však určité tolerancie.... Ak je medzera medzi oboma radmi rezákov pri zhryzu do 1 mm maximálne, možno hovoriť ešte o zhryzu normálnom, teda štandardnom. Ak je táto medzera väčší ako je 1 mm a ak nepresiahne 2 mm, hovoríme o voľnom nožnicovom zhryzu. Pokiaľ medzera medzi rezáky je väčšia, než ak 2 mm, jedná sa už o podkus.. U predkusu je to jasné. Tam sa pohybujeme skutočne rádovo v desatinách mm....
Kliešťový skus je stav, kedy sa horné a spodné rezáky dotýkajú svojou hornou časťou zuba, a nedovoľujú tak správne dosadnutie zubov vedľa seba (nožnicový zhryz).
Kliešťový skus by mal byť rovnako degradujúce z chovateľského a genetického hľadiska, ako podhryz či predkus. Hodnota jedinca, resp. chovateľská hodnota takto postihnutého jedinca je takmer nulová.(Opakujem chovateľská nie materiálna) Štandard rottweilera ale kliešťový skus pripúšťa. Síce je tento stav označený ako vada, ale nie diskvalifikačná vada. Možno ste nad tým nikdy nepremýšľali, prečo tomu tak je. Odpoveď je jednoduchá. Chrup každého psa prechádza určitým opotrebením. A s pribúdajúcim vekom psa sa často aj mení vzájomné postavenie rezákov, predovšetkým z dôvodu opotrebovania - vzájomného obrusovania. A tak sa veľakrát stane, že pes ktorý dlhé roky mal skus úplne v poriadku a v rámci štandardu, má ku starobe tento skus kliešťový. Ak by sa táto skutočnosť zistila na zvode plemenníkov, a kliešťový skus by bola diskvalifikační vada, musel by tento, hoci aj najkvalitnejšia jedinec, ukončiť svoje chovné pôsobenie. Čo je, ako iste uznáte absurdné. Alebo by tu bola ďalšia možnosť - jednoducho sa psom vôbec do dutiny ústnej nepozerať. Čo je tiež nezmyselné.
A úplne na záver našej virtuálnej prehliadky chrupu, by som rád čitateľa upozornil na možnú a poslednou dobou sa aj občas objavujúce záležitosť - slabá spodná čeľusť, resp. jej nedostatočná šírka.
Mám overené v praxi a vyhľadávaní, že ak pri výbere chovného páru, sú obaja jedinci touto vadou postihnutí, celkom iste budú postihnutí potomkovia, a ponesú si aj také riziká, ako väčší vnímavosť k vadám zhryzu. To, že dôjde k spojeniu dvoch jedincov, z ktorých minimálne jeden má úzku spodnú čeľusť či celkovo slabé obe, je záležitosť, ku ktorej by určite nemalo dochádzať. Ale dochádza, či už z nevedomosti chovateľa, či toho, kto spojenie odporučil. Sila spodnej aj hornej čeľusti musí byť úmerná k celkovej masívnosti lebky. Musí sa prihliadnuť aj niektorým okolnostiam, ako je vek či pohlavie. Ale vzájomné postavenie čeľustí pri zovretom stave - kedy na seba dosadnú, musí byť presná. Normálny stav je ten, ak je medzera medzi čeľusťami v tejto zatvorenej polohe minimálna resp. takmer žiadna ...Ale v praxi to tak nie vždy býva.
Zámerne som si nechal túto časť na záver kapitoly Hlava a jej posudzovania.
U očí posudzujeme nielen tvar, umiestnenie, výraz, zdravotný stav, veľkosť ale tiež a predovšetkým farbu oka. Začnime umiestnením oka. Štandard nám ale príliš informácií o uložení, umiestnení a vzdialenosti resp. pomernej rozstupy či orientačné rozpätie, nedáva.
Umiestnenie oka a jeho približná orientácia je závislá na mnohých skutočnostiach, ako napríklad sila a veľkosť (šírka) lebky a predovšetkým veku konkrétneho jedinca, potiažne jeho stav vývoja. Oko je umiestnené približne v 1/3 celkovej výšky hlavy (merané od temena po spodnú čeľusť)
Tvar oka - jediný správny tvar je štandardom uvádzaný mandľovitý tvar. Iné tvary sú uvádzané ako vada. Tvar oka ale nie je vo väčšine prípadov hodnotených rottweilerov zásadnou vadou. Tvar oka je v drvivej väčšine v poriadku. Aj keď, nie je mandľa, ako mandľa.
Závažnejší problém býva v zdravotnom stave oka (resp. očí) Problémy bývajú rôzneho rázu, ale vo väčšine prípadov sa jedná o rôzne zápaly očí, ktoré sú neliečená, či liečené nevhodným spôsobom. Farba oka - temne hnedá farba, akýkoľvek odtieň svetlo hnedej je chybou, akýkoľvek odtieň žltej je diskvalifikační vadou. Toľko stručná charakteristika farby oka.
Čo si možno predstaviť, keď si v posudku prečítame že oko je trochu svetlejšie, či svetlé, či stredne hnedé a alebo len hnedé ????? Nič, pretože každý posudzovateľ má iný farbocit, a jeho odhad je daný aj stavom zraku resp. aj počasím, presnejšie povedané úrovňou slnečného svitu. Pre názornosť prikladám porovnávaciu tabuľku, ktorá znázorňuje škálu farieb od požadovanej až po nežiadúcu farbu oka...
/ ODTIENE NA TOMTO vzorkovníku sú odlišné od ORIGINÁLU /
To bol rozbor partií ktoré si vyžadujú podrobnejší popis. U ostatných sa pristavíme len v skratke, pretože ich štandard popisuje jasne vymedzene a jednoznačne.
Nosová partia- Štandard považuje za správne, ak je nosný chrbát a nos samotný rovný. Ak sa objaví jedinec s krivým nosom, takýto znak je považovaný za veľmi závažný a neprehliadnuteľný.
Pysky - by mali byť čierne, priliehajúce a kútik by mal byť pevný- uzavretý. Niektorí rottweileri, sú takmer na hranici lymfatičnosti, majú trochu problémy s uvoľnenými kútikmi či celkovo uvoľnenými pyskami. Pokiaľ sa jedná skutočne o uvoľnené kútiky vrátane ďasien, mení rottweiler dosť výrazným spôsobom vzhľad, a blíži sa vzhľadom k niektorým dogovitými plemenám. Tento jav nie je tak častý , ale napriek tomu sa objavujúci.
Myslím, že to bolo o hlave a jej posudzovaní dostatočné množstvo informácií. Minimálne na to, aby ste si dokázali skonfrontovať Vášho rottweilera tak so štandardom, ale možno aj s posudkom od rozhodcu na výstave...